Keď je hudba anglickej kapely The Cure tak temná, prečo je u nej človeku tak dobre? A ak spevák Robert Smith cíti takú úzkosť, prečo sa tvári natoľko slastne?
Ani sobotňajší koncert, ktorým vyvrcholil tohtoročný festival Colours of Ostrava, nenarušil opatrnú výslednicu síl, ktorých vzájomný odpor už štyri desiatky rokov vytvára jednu z najmocnejších príťažlivosťou v rockovej hudbe.
Robert Smith, šesťdesiatročný líder The Cure, prišiel na pódium ako vždy viditeľne v neporiadku: bledú tvár zdôraznený make-upom, vlasy natupírované do tvaru smútočnej vŕby, očné tiene, červený rúž. Všetko vonkajšie atribúty vnútorného nepokoje, ktorý tento muž v čiernom vyzpívává chvejivým, akosi permanentne skľúčeným hlasom.
V nuansách a romantických metaforách rozpráva, ako sa človek zmietaný pochybnosťami, túžbami, úzkosťami či výčitkami dostáva do krehkých stavov. Kedy je sám, iný, vyčnievajúce, “nenormálne”, nezapadajúcu, citovo či spoločensky izolovaný, a tak pre druhé nečitateľný, nepochopiteľný.
Silné slová nabitá emóciami, vytrvalo vzněcovaná gitarami a syntetizátory, sa takto valí k poslucháčom a ti viac nepotrebujú. Smith kvôli nim nebehá po pódiu, neoslovuje je, nezapája do zborových spevov. Ku kúzlu The Cure stačí samotný zážitok, z podstaty intímne, avšak mierou citové investície vťahujúcu.
Tak žili, boli The Cure na tohtoročných Colours of Ostrava. Prišli a proste boli sami sebou, z utrpenia sa ako vždy prehrali k radosti. V tom vnútorným šťastie, ktoré sálalo z Roberta Smitha, sa poslucháči na okamih krásne stratili.
Teda na okamih: štyri Angličania a jeden Američan hrali bezmála Pultr hodiny, najviac zo všetkých účinkujúcich tohtoročného festivalu. Kto je však v Česku sleduje – a že sem pravidelne jazdí od roku 1990, kedy v Prahe koncertovali ako prvá západná rocková kapela od pádu režimu, dokonca skôr ako Rolling Stones na Strahove -, vie, že dve a pol hodiny sú nič.
Pri oboch posledných pražských zastávkach v rokoch 2008 a 2016 mali k dispozícii viac času. Nehovoriac o ich rekordu z Mexika, kde pred šiestimi rokmi hrali nepretržite štyri hodiny a niekoľko minút. Pred koncertom The Cure aby sa človek doma na dlho rozlúčil.
Živé vystúpenia sú dnes pre kapelu dôležitejšia ako kedykoľvek predtým. The Cure, ktorí tento rok oslavuje 40 rokov od vydania debutového albumu, prešli niekoľkými personálnymi obmenami, mnohokrát sa skoro rozpadli. Momentálne, sužovaní bezprecedentným tvorivým blokom, nevydali dosku už 11 rokov. O to intenzívnejšie koncertujú.
Roku 2012 s príchodom gitaristu Reevesa Gabrelse ustálili zostavu. A Ostrava môže dosvedčiť: hoci sa to po desiatkach rokov zdá nepravdepodobne, momentálne sú The Cure vo vrcholnej, snáď až historické forme.
Postupujúci roky im želajú. Tento rok boli uvedení do Rokenrolovej siene slávy, po štvrťstoročí sa vrátili na anglický festival Glastonbury a nedávno pred kamerami absolvovali obrie koncert v londýnskom Hyde Parku, ktorý premietala aj česká kina.
To všetko asi prispelo k tomu, že cena The Cure stúpla natoľko, až sa teraz s honorárom v poriadku vyšších stoviek tisíc eur stali najdrahšími interpretov v osemnásťročnej histórii Colours of Ostrava.
Urobili všetko pre to, aby si ho zaslúžili. Na festivale uviedli 27 skladieb krásne ilustrujúcich, ako do štadiónových rozmerov vyrástla kapela dlho označovaná za novú vlnu, alternatívu zvolená vo punku, psychedelického rocku, ale rovnako tak inšpirovaná citlivým pesničkárom Nickom Drakom alebo teatrálnym rockom Davida Bowieho.
The Cure mávali temnejšie obdobie, vždy ale tiež doviedli napísať hit: ten najstarší, Boys Do not Cry, pochádza z roku 1979. Pieseň o tom, ako človek prestáva usilovať o znovunájdenie stratenej lásky a “len sa smeje, skrýva slzy v očiach, pretože chlapci neplačú “, ostravský koncert samozrejme zavŕšila.